Marek Kajan: Kreslenie ma najprv vôbec nebavilo a teraz svoje diela vystavujem

Marek Kajan (zľava) je študentom medicíny a zároveň sa venuje aj kresleniu. Vo svojich obrazoch stvárňuje rôzne časti ľudského tela. Foto: osobný archív Mareka Kajana




Kombinácia vedy a umenia je pre mnohých nepredstaviteľná. Mladý študent medicíny Marek Kajan však dokázal prepojiť odbornosť a strohosť vedy s ladnými ťahmi ceruziek. Vo svojich dielach podrobne vykresľuje ľudské orgány, kosti a niekedy sa nebojí experimentovať s vlastnou fantáziou. V rozhovore nám prezradil, že za jednou kresbou stojí v priemere 7 hodín práce.

Viem, že si už od malička mal veľmi veľa záľub a navštevoval si mnoho krúžkov. Kedy si sa prihlásil na kreslenie?

To umenie ma nejakým spôsobom vždy sprevádzalo, či už to bol tanec, kreslenie alebo spev. Ja som totižto taký typ, že nedokážem obsedieť. Jednoducho som sa musel vždy niečomu venovať. Myslím, že som bol druhák alebo tretiak, keď som začal chodiť na výtvarnú do Základnej umeleckej školy v Hurbanove. Vydržalo mi to asi štyri roky, lebo ma vtedy vôbec nebavila kresba ani maľba. Nepáčilo sa mi, že som musel kresliť to, čo mi zadali iní. Základnú umeleckú školu som však navštevoval naďalej kvôli spevu a klavíru. Aj keď som na výtvarnú prestal chodiť, zvykol som si kreslievať doma len tak pre radosť.

Po základnej si začal chodiť na gymnázium v Nových Zámkoch. Išiel si tam s vedomím, že sa chceš v budúcnosti venovať medicíne?

Spomínam si, že v prvom ročníku som mojej učiteľke povedal, že nikdy v živote nebudem mať nič spoločné s biológiou. Prosil som ju, aby ma nechávala odpisovať na hodine, lebo ma to vôbec nebavilo (smiech). V treťom ročníku sa to úplne obrátilo. Zistil som, že fyzika a matematika nie sú pre mňa do budúcnosti smerodajné a na výber mi zostala už iba biológia a chémia. Nakoniec ma prvotne neznášaný predmet začal baviť a zaujímať, takže som veľmi rád, že som sa vydal tou cestou.

Aký vzťah si mal k umeniu po tom, ako si ukončil základnú školu?



Počas štúdia na gymnáziu som v kreslení chytil „druhý dych“ vďaka španielčine. Konkrétne ma inšpiroval španielsky umelec Salvador Dalí. Veľmi sa mi zapáčila jeho tvorba, chcel som napodobniť jeho štýl, a tak som začal kresliť repliky jeho diel. Takže vtedy to kreslenie bolo pre mňa úplne o inom v porovnaní so súčasnosťou.

Foto: osobný archív Mareka Kajana

Pri výbere vysokej školy si sa rozhodoval medzi chemických inžinierstvom, farmáciou a medicínou. Čo ťa primälo k tomu, že si si nakoniec vybral štúdium ľudského tela.

Vo výbere medicíny ma ovplyvňoval v tom období tanec, ktorému som sa medzičasom začal profesionálne venovať. Nechcel som odísť za štúdiom do zahraničia, tak som si vyberal spomedzi vysokých škôl v Bratislave. Keď som úspešne spravil prijímacie skúšky na medicínu, bolo rozhodnuté.



Prečo si sa rozhodol stvárňovať vo svojich dielach ľudské orgány alebo končatiny?

Nápad vznikol počas toho, ako som sa učil na skúšky v druhom ročníku. V tom čase sme preberali anatómiu ľudského tela, čo ma neskutočne zaujímalo a mal som možnosť vidieť všetky orgány na živo. Vďaka tomu som si ich vedel v hlave veľmi dobre predstaviť. Počas učenia som si vyhľadal nejaké obrázky na internete a oprášil staré znalosti v kreslení. Takýmto spôsobom vznikla moja prvá kresba srdca, a to dokonca perom.

Foto: osobný archív Mareka Kajana

 

Kreslenie vnímaš aj ako formu relaxu. V čom ťa tvorba obrazov ešte napĺňa?

Je to aj spôsob, akým si upevňujem vedomosti. Počas toho, ako kreslím, tak si vlastne opakujem jednotlivé štruktúry z anatómie, takže mi to dosť pomáha v štúdiu. Mám vďaka tomu lepšiu priestorovú predstavivosť a viem si predstaviť kadiaľ vedú nervy alebo cievy. Navyše sa mi rozvíja aj fantázia a hlavne sa mi páči vystavovanie hotových obrazov v izbe. Potom sa cítim ako taký zberateľ a asi aj to ma tak trochu poháňa v tom celom procese.

Na kreslení sa mi najviac páči to, že svoje diela viem pretaviť do rôznych verzií. Napríklad, keď som si hľadal v obchodoch alebo po internete mikinu s motívom z anatómie, tak som nič nenašiel. Potom mi napadlo, že si takú mikinu môžem vyrobiť aj sám. Môj kamarát mi pomohol s grafikou a mikiny sa tešili veľkému úspechu. Je to skvelý pocit, keď len tak na ulici stretnem niekoho a na jeho oblečení je kúsok môjho umenia.

Nedávno otvorili výstavu s tvojimi dielami v Knižnici Antona Bernoláka. Aké pocity sa v tebe odohrávali, keď si prvýkrát vystavoval vlastnú tvorbu širokej verejnosti?

Na výstave som prvýkrát videl svoje kresby po kope. Doma ani nemám toľko rámov (smiech). Nikdy som nečakal, že budem svoje diela vystavovať. Keď ma pani učiteľka Nociarová oslovila a mala záujem o moje obrazy, prekvapilo ma to a neskutočne potešilo. No ten pocit vidieť svoje diela v galérii, to je niečo neopísateľné. Ľudia za mnou chodili a hovorili, že sa im páči moja tvorba a aj tie popisy. Bol to úžasný pocit.



Archívna snímka z vernisáže k výstave Ľudské telo ako umenie v Knižnici Antona Bernoláka. Uprostred Marek Kajan, sprava kurátorka výstavy Beáta Nociarová a zľava riaditeľka knižnice Ľubica Červená, 10. január 2020, foto: Helena Rusnáková.

Ako prebieha u teba proces tvorby? Predchádza mu dôkladné štúdium podkladov?

Niektoré obrazy si vyžadovali najprv štúdium materiálov a rôznych podkladov, aby som si vedel predstaviť to, ako napríklad taký orgán vyzerá v priestore. Často však čerpám z mnohých kníh, no mojím vzorom je Frank H. Netter, ktorý kreslil anatomické obrazy. Čo možno robím inak ako ostatní umelci je, že obraz kreslím na jedno posedenie. Sadnem si za stôl a približne za 7 hodín mám kresbu hotovú. Počas kreslenia negumujem, mám to tak naučené. Keď sa mi niečo nepáči, tak to založím a už sa k tomu nevraciam. Pridanú hodnotu vidím aj v tom, že som sa snažím vymyslieť originálny popis k jednotlivým obrazom, aby to ľudí na Instagrame zaujalo.

Medzi tvojim dielami máš obrazy, ktoré sa od ostatných líšia. Špecifické sú tým, že sú obohatené folklórnym motívom. Ako sa dostal tento prvok do tvojich obrazov?

Stalo sa to náhodou (smiech). Tento nápad som dostal len tak, ani som nad tým vyslovene neuvažoval, že čo by som mal ďalej nakresliť. Bol som vtedy na slávnostiach v Dulovciach, kde som videl folklórny ornament. To bol moment, keď mi v hlave skrsla myšlienka, že by som to mohol skombinovať.

Foto: osobný archív Mareka Kajana
Foto: osobný archív Mareka Kajana




Momentálne ti chýba do ukončenia štúdia približne rok aj pol. Kde sa vidíš v budúcnosti v rámci medicíny a umenia?

Keďže mám vzťah ku kresleniu a k detailom, tak by som sa chcel venovať chirurgii. Veľmi ma to zaujalo už počas praxe v treťom ročníku, keď som bol v ružinovskej nemocnici na oddelení plastickej chirurgie. Ale nie je to práca, ktorá sa týka pichania botoxu do pier, ale riešili sme tam iné prípady, napríklad keď sa dieťa popálilo na lampe.



Čo sa týka umenia, v budúcnosti by som rád podieľal na tvorbe knižných publikácií. Už ma oslovilo zopár pedagógov z našej školy. So študentami zas plánujeme vytvoriť študentský atlas, v ktorom by mali byť moje kresby. Takže takýmto smerom by som to chcel do budúcna viesť.

Autor článku: Viktória Záčeková

Som študentka žurnalistiky, ktorej niekedy 24 hodín nestačí nato, aby všetko stihla. Ale vždy si nájdem čas na vynikajúcu kávu a prechádzku v prírode.

Komentáre